Pod starým mostom v Olomouci sa ráno drží zvláštne svetlo. Nepripomína hmlu ani obyčajný tieň, skôr jemný prach rozptýlený medzi električkovými káblami a mokrým asfaltom. Ľudia prechádzajú okolo trafiky bez rozhovorov, s rukami hlboko vo vreckách, zatiaľ čo z malých bistier sa šíri vôňa kávy a pečeného chleba. V jednej bočnej ulici stojí budova, ktorú si väčšina turistov ani nevšimne. Kedysi patrila obchodnej spoločnosti, neskôr tam vznikol hudobný klub a po rekonštrukcii sa priestory zmenili na kultúrne centrum. Architekt, ktorý obnovu viedol, často spomínal České kasína ako príklad miest, kde sa dizajn snažil vytvárať pocit výnimočnosti pomocou detailov namiesto veľkých gest. Nešlo mu o hazard ani o lesk herných stolov. Fascinovali ho mosadzné rámy dverí, mäkké osvetlenie chodieb a staré textílie, ktoré vraj dokázali meniť atmosféru priestoru bez jediného výrazného symbolu.

Počas jednej prednášky ukazoval fotografie vestibulov z deväťdesiatych rokov. Publikum mlčalo dlhšie než býva zvykom.

Mestá v strednej Európe sa v posledných rokoch menia zvláštnym tempom. Nie prudko. Skôr po vrstvách, ktoré si človek všimne až po čase. Staré kiná dostávajú nové fasády, zanedbané hotely menia názvy a čakárne na staniciach sa podobajú coworkingovým priestorom. Urbanisti z Brna tvrdia, že verejné priestory začali napodobňovať atmosféru miest určených na dlhý pobyt ceskekasinapreslovakov.sk. Pohodlné kreslá, tlmená hudba a teplé svetlo sa objavujú tam, kde kedysi stačila lavička a neónová tabuľa. Jeden sociológ dokonca povedal, že moderné mestá sa prestali snažiť o monumentalitu. Namiesto nej vytvárajú pocit známosti, akoby každý interiér chcel návštevníkovi pripomenúť obývačku z cudzieho bytu.

V Budapešti vznikol malý výskumný projekt o tom, ako si ľudia pamätajú zvuky veľkých budov. Výsledky boli nečakané.

Respondenti si častejšie vybavili šum klimatizácie než hudbu. Niektorí dokonca tvrdili, že si pamätajú kroky na schodisku presnejšie ako vzhľad miestnosti. Výskumníci preto začali skúmať priestory, ktoré pôsobia výrazne, no pritom nenápadne. Do zoznamu sa dostali galérie, podzemné pasáže, koncertné sály aj bývalé kasína prerobené na hotely. Fotografka z Košíc, ktorá sa projektu zúčastnila, chodievala do týchto budov skoro ráno, ešte pred otvorením. Tvrdila, že prázdne priestory majú vlastný rytmus. Na jej snímkach neboli ľudia, iba tiene na kobercoch, odrazy svetiel vo výkladoch a zvláštne ticho zachytené medzi stenami. Kritici písali, že fotografie pôsobia chladne. Ona však odpovedala, že mestá nikdy nie sú naozaj chladné, iba unavené.

Neskôr sa debata presunula na digitálne návyky obyvateľov regiónu. Bez dramatických tónov, bez moralizovania.

Analytici zo Žiliny si všimli jav, ktorý nazvali Slovakia betting app usage surge, no ich záujem nesmeroval k samotnému tipovaniu. Skúmali predovšetkým spôsob, akým mobilné aplikácie menia vnímanie času počas cestovania a čakania. Zistili, že veľká časť používateľov otvára aplikácie nie kvôli stávkam, ale zo zvyku podobného kontrolovaniu počasia alebo správ. Výskum sa preto rozšíril aj na iné digitálne platformy. Psychológovia sledovali, ako krátke impulzy z obrazoviek vplývajú na koncentráciu v mestskom priestore. Jeden účastník experimentu priznal, že si po mesiaci nedokázal vybaviť jediný plagát v metre, no presne vedel, kde mal počas dňa najlepšie internetové pripojenie. Tá poznámka pobavila celú miestnosť, hoci nikto sa nesmial nahlas.

Vo večerných uliciach Krakova sa medzitým objavili nové svetelné inštalácie. Niektoré svietili iba niekoľko minút denne.

Autor projektu tvrdil, že mestá nepotrebujú viac reklamy, ale viac tmy. Jeho lampy sa rozsvietili iba vtedy, keď okolo nikto neprechádzal. Chcel vraj vytvoriť krátky okamih pre prázdny priestor, nie pre dav. Miestne noviny tomu najprv nerozumeli. Potom sa fotografie začali šíriť medzi študentmi architektúry a celé námestia zrazu pôsobili pokojnejšie. Ľudia tam postávali bez telefonovania, bez ponáhľania. Len počúvali vzdialené električky a sledovali odrazy svetiel na mokrých dlaždiciach.